VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI ČESKOSLOVENSKÉHO LETECTVA

Nakoľko sa tohtoročný SIAF 2018 nesie v znamení 100. výročia československého letectva, a ja som sa podujal na túto tému „blogovať“, napadlo mi napísať niečo o významných osobnostiach-letcoch československého letectva.

Slovíčko „významný“ však z tohto pohľadu môže znamenať pre každého niečo rozdielne. Ako som už spomenul v úvodnom blogu, osobnosťou československého letectva číslo jeden bol pre Slovákov nesporne letec - generál M.R. Štefánik.

Ja som Štefánika osobne nepoznal a nestretol (inak by som asi tieto riadky nepísalJ) a pre mňa boli osobnosťami letci, ktorí poznačili moju krátku leteckú kariéru (24 rokov) trochu iným spôsobom. Napríklad tým, že ma „pustili“ na prvé sólo, že ma (fakt) naučili lietať a aj tým, že som s nimi a medzi nimi mohol prežiť najkrajšie roky svojho života (ale aj penzia je celkom pekné obdobie J).

Ak by som chcel spomínať na všetkých a na všetko, čo sme spoločne prežili, tak by to jednak prekročilo rámec blogu a taktiež niektoré „historky“ ešte nie sú tak úplne premlčané.

Za všetkých by som chcel zaspomínať na pilota Standu Burgára, ktorý bol mojím veliteľom roja po nástupe k 8. stíhaciemu leteckému pluku na letisku Mošnov v roku 1980. Teraz sa mi to píše, že Standa Burgár, ale v tej dobe to pre mňa (a ešte pre troch ďalších čerstvo vyradených pilotov môjho ročníka) bol súdruh major Stanislav Burgár -  skúsený pilot, stíhač, hotovostník a inštruktor.

Takže Standa nás jednoducho „vyfasoval“ - mňa, Štíbu, Bencoša (†) a Hliníka - štyroch mladých ambicióznych poručíkov, ktorí boli pripravení „ohromiť“ celé československé letectvo svojím pilotným majstrovstvom a stať sa „významnou“ zložkou protivzdušnej obrany nášho štátu.

Život u bojového útvaru nás však veľmi skoro „vyviedol z omylu“ a musím povedať, že to bol práve Stando, ktorý ako „mama kvočka“ dozeral na svoje štyri „kuriatka“ a snažil sa tlmiť všetky naše „mladícke nerozvážnosti“ a pomáhal nám „žehliť“ služobné „prúsery“, ktoré sa nám nijako nevyhýbali.

Stando bol veliteľ roja výcvikovej letky „par excellence“. Pod jeho vedením sme prebrali predpis o používaní lietadla MiG-21F(U) zozadu dopredu a naopak. Raz som dokonca ja osobne „oponoval“ veliteľovi pluku na preskúšaní v otázke režimov na pristátie. Mal som pravdu ja, ale veliteľ pluku mi v ten deň zakázal lietať. Ku cti mu slúži, že to po preskúšaní priznal, ale tiež mi „vysvetlil“, že veliteľovi pluku nemôže mladý poručík protirečiť, a to ešte pred celým plukom.

Standu sme však my štyria raz „dojali až k pláči“. Bolo to obdobie nášho výcviku, keď sme si už mysleli, že môžeme začať experimentovať na pristátie a snažili sme sa mašinu „vycucať“ na minimálnu pristávaciu rýchlosť. Skrátim to - postupne traja z nás odreli „bábušku“ (spodná časť kýlovej plochy) pri pristávaní, a keď sa už zdalo, že ten štvrtý snáď už nemôže byť taký „blbec“, aby sa nepoučil - tak tento posledný „mušketier“ odrel bak (podtrupová prídavná nádrž) pri vzlete. Standa vtedy na výškovej (budova výškového vybavenia, kde sa piloti pripravovali na lety) od zlosti podupal svoju baranicu.

Na záver už len dodám, že vtedy sa letecké prúsery riešili inak a že technici boli naši kamaráti, ktorí boli schopní a ochotní mašinu s takýmto poškodením za noc opraviť.

Takže áno - pre mňa Stando Burgár osobnosť československého letectva mojej doby.

- PACHO 21