PILOTI A ZOSKOKY PADÁKOM

Záverom mojich „meditácií" z leteckého života chcem trocha zaspomínať na najväčšie hrdinstvá mojej leteckej mladosti, keď boli zoskoky padákom pre pilotov povinné.
Začalo to vlastne už na škole, lebo pred začatím praktického leteckého výcviku musel každý poslucháč pilotného smeru absolvovať dva zoskoky padákom. Musím priznať, že tento „šport" nikdy nepatril k mojim obľúbeným aktivitám a už od samého začiatku som zoskoky prežíval minimálne mesiac vopred. Jednoducho povedané - bál som sa skákať padákom.

Môj prvý „zoskok"

Po dlhšom období pozemných príprav a nácvikov sme nastúpili na plochu letiska Prešov k vykonaniu prvých zoskokov z vrtuľníka Mi-17. Už v príprave ( pod vedením pplk. Sajfrta?) - keď sme skákali z „trenažéra" ( z neznámych príčin dôverne prezývaným ako „ptákotrh") - som pochopil, že nebude také jednoduché vyskočiť vo výške 800 m z letiaceho vrtuľníka. A ani nebolo. Cesta autobusom z Košíc do Prešova sa mi zdala nekonečne dlhá. Pohľad na „zelené" tváre väčšiny mojich spolužiakov tiež nebol veľmi povzbudivý. Pokyny na zemi pred nástupom do vrtuľníka som už takmer nevnímal a statočne som bojoval s vlastným strachom. Obťažkaný dvoma padákmi (záložák na bruchu) som ako „zombi" nastúpil a trpel počas dlhého nekonečného stúpania na výšku zoskoku. Bol by som už najradšej vyskočil, aby som to mal za sebou, ale ešte to bol prelet na vyhodenie fléry s cieľom zistenia smeru a rýchlosti vetra a až potom to prišlo. Nespomeniem si už na meno „vysadzovača", ale viem, že som postúpil v rade až ku dverám a keď zavelil „vpred" a rozsvietilo sa zelené svetlo nad vchodom, tak som sa rukami zaprel do dverí a aj on pochopil, že takto ma von nedostane. Mávol rukou a ukázal mi, že si môžem ísť sadnúť späť na miesto. S úľavou som spustil ruky a už som bol po kopanci do zadnej časti tela (kde chrbát stráca svoje poctivé meno - teda do zadku) vonku a letel som smerom k zemi. Zoskok bol s výťažným lanom a teda stabilizačný padáčik sa otvoril bez môjho pričinenia a potom som to už nejako zvládol. Dokonca som si ten let užíval a „kochal" som sa výhľadom na krajinu. Až ma z „poézie" vytrhol dopad na zem. Nejdem rozoberať podrobnosti - parakotúľ, ktorý sme v príprave nacvičovali som pri dopade len ľahko naimitoval a dopadol som dosť ďaleko od doskokovej plochy na letisku. Nič som si nezlomil a druhý zoskok som tiež prežil. Napriek tomu som zo zoskokov nebol nikdy potom vôbec nadšený a držal som sa radšej hesla, že pilot z lietadla, ktoré má celé krídla a funguje mu motor nevyskakuje.

Aby som bol úprimný poznal som i pilotov, ktorí skákali s nadšením a dokonca sa dobrovoľne zúčastňovali tzv. leteckého trojboja. Za všetkých by som menoval Drahoša Glosa, ktorý určite ešte i dnes skáče a to s pôžitkom.

„NAJ" ZOSKOK PADÁKOM

Týmto by som chcel vzdať úctu a prejaviť obdiv jednému skromnému „parašutistovi" pánovi Jankovi Vrbickému, ktorý bol aktérom jedného výnimočného zoskoku z krídla letiaceho vetroňa na letisku Očová.
Spomenul som si na tento jeho unikátny zoskok, keď som vlani náhodne zachytil informáciu, že takýto zoskok ide niekto predviesť ako „svetový unikát" na jednom leteckom dni niekde v Čechách. Nuž skutočné prvenstvo patrí pánovi Jankovi Vrbickému na Slovensku.

Takto som o ňom a jeho zoskoku písal v knihe LETECKÉ DNI NA SLOVENSKU ALEBO OD CSIAF 92 PO SIAF 2014:

Ja osobne som ten zoskok parašutistu z krídla vetroňa nevidel a ani by som tomu neuveril, ale fotografia s pánom Jánom Vrbickým na krídle hovorí jasne. Táto fotografia ma inšpirovala k tomu aby som osobne navštívil pána Vrbického a čo to sa povyzvedal o ňom i o tomto unikátnom vystúpení. Vlani na SIAF 2014 som mal možnosť vidieť vystúpenie švédskeho tímu "CATWALK", kde dievčatá efektne pózujú na krídlach Grummana 164A a samozrejme za letu a pri rôznych, i akrobatických, manévroch. Na rozdiel od týchto dievčat pán Vrbický počas jeho "čísla"(lebo inak sa to ani hádam nazvať nedá) vystupuje za letu z otvorenej kabíny Blaníka na krídlo a odtiaľ vykoná zoskok padákom. Mohli by ste len podotknúť :".. no a čo je natom. Veď má padák...." Áno. Má síce padák, ale tento kaskadérsky kúsok vôbec nie je taký jednoduchý ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať. Počas rozhovoru s pánom Vrbickým som sa dozvedel napríklad i toto: " Raz pri predvádzaní tohoto čísla som vystúpil z kabíny na krídlo a pomaličky som sa posúval v sede do polohy pre zoskok. Potom som ale došiel k záveru, že sme premeškali vhodnú výšku a že teda zoskok by už nebol bezpečný. Nezostávalo mi teda nič iné len sa pomaličky opäť v sede na krídle poposúvať a vliezť opäť do kabíny.".... Takže i na Slovensku máme unikátne číslo ako šité na mieru pre leteckú šou, len sa o ňom toľko nevie a nehovorí ako o napríklad spomínanom švédskom tíme. Myslím teda, že je namieste uviesť v tejto publikácii niekoľko údajov i o tomto skromnom pánovi parašutistovi.

Ján Vrbický

Narodený v roku 1950. Zoskokom padákom sa venuje od roku 1969. Je parašutistom inštruktorom. Na svojom konte má približne 2200 zoskokov. Bol účastníkom mnohých súťaží v rámci bývalého Československa i Slovenska, kde sa v rámci majstrovstiev dvakrát umiestnil na 2. mieste. Súťažil i v disciplíne viacboj. Zoskoky vykonával z viacerých typov lietadiel a za tie skutočne "naj" stále považuje zoskoky z vetroňa VT13 a VT23 v rámci vystúpení práve Očovských Bačov. Aktuálne je stále aktívnym parašutistom a venuje sa klasickej disciplíne na presnosť pristátia, lietaniu na rýchlych padákoch – CANOPY PILOTING a motorovému paraglidingu.

Čo dodať?

Som veľmi rád, že som mal príležitosť zaspomínať na „leteckú mladosť" v niekoľkých „blogoch" pri príležitosti leteckých dní SIAF 2017. Hádam som i pochopil čo to vlastne ten „blog" je a že som nebol príliš nudný. Ešte raz chcem všetkých fanúšikov letectva pozvať na SIAF 2017 v dňoch 26. -27. augusta. Verím, že bude stáť za návštevu a že sa spoločne s vami poteším ukážkami pilotov a v neposlednom rade i zoskokmi vojenských padákových špecialistov - teda v ľudskej reči parašutistov.

- PACHO21