MAJÚ PILOTI ZMYSEL PRE HUMOR?
Úvodom niekoľko citátov (niektoré mám len z počutia a u niektorých som bol takpovediac „priamym účastníkom“):
...“Já v tom lítám. Další nepouštějte“ ...
Radek Skoumal po odštartovaní na zálet počasia za poveternostných miním (Mošnov?)
... „Opakujte, nepočul som, bol som v mraku“ ...
Laci Lacko, ako poslucháč na jednom z prvých samostatných letoch na L-39?, L-29?
... „Razrešite diroj sparoj vniz“ ...
... „Či by nebolo možno do zonky?“ ...
Jozef Hariš, lietanie v ruskom jazyku, letisko Mošnov
Majú teda piloti zmysel pre humor alebo nemajú? Ťažko je odpovedať na túto otázku kladne iba na základe niekoľkých veselých príhod zo života (teda lietania). Ja osobne si myslím, že piloti majú zmysel pre humor, ale treba povedať i „B“. Ich (teda i môj) humor je trocha iný a nie každý vie takýto humor akceptovať.
Ten „letecký“ (schválne píšem letecký a nie pilotný, lebo na našom humore sa veľakrát podieľali i technici, riadiaci letovej prevádzky, letovodi a štábáci leteckých útvarov) humor je troška „osobitý“ a možno by som povedal, že sa približuje k humoru „kanadskému“ - teda drsnému a nie pre všetkých pochopiteľnému. Domnievam sa, že to bolo ( a snáď ešte i je) podmienené našim každodenným životom, vzťahmi a podmienkami, ktoré boli skutočne výnimočné.
Nemám v úmysle nikoho presviedčať o tom, že sme sa museli spoliehať jeden na druhého, veriť si navzájom a že v našom „spolunažívaní“ nebolo miesto pre „slabé“ povahy. Znie to síce ako socialistická propaganda, ale pre mňa ( a verím, že i pre mnohých iných letcov) to bola každodenná realita. V takomto spôsobe života bol občas humor nevyhnutnosťou.
Osobne si veľmi rád spomínam na pilotné stávky v Jeseníkoch (neskoršie aj v Tatranských Matliaroch), kde sme sa zúčastňovali tzv. preventívnej rehabilitácie lietajúceho personálu. Z vlastnej skúsenosti chcem len doplniť, že tento preventívne-liečebný pobyt bol nutnosťou a veľmi dobrým spôsobom ako sa odreagovať od každodenných problémov, povinností a pracovného zaťaženia. Uvedomujem si, že tu možno „šliapem po tenkom ľade“ a že nie každý pochopí čo chcem povedať (... načo tým frajerom čo si len poletujú za naše dane treba nejaké liečebno-rehabilitačné pobyty?!!!), ale som už na penzii a je to môj názor.
Tak teda späť k tým stávkam. Aby som nikoho náhodou nekompromitoval, spomeniem moju vlastnú stávku, pri ktorej som bol hlavným aktérom ja :
Prvé ráno v Jeseníkoch (po úvodných stretnutiach po rokoch) sme s kamarátom Ľubošom stáli pri okne našej spoločnej izby, pofajčievali a pozerali priamo na napustený bazén v areáli zotavovne. K doplneniu scény treba povedať, že bol začiatok mája a teplota sa ráno blížila ešte tak k 2-5°C. Pri pohľade na hmlu a opar nad hladinou bazéna som sa veru aj viacej zabalil do bundy. A tu vznikol jeden z mnohých leteckých „hecov“. „...rád by som videl toho, čo by sa odvážil ponoriť do tej studenej vody“..., zľahka „nahodil udičku“ Ľuboš. Skrátim to; chytil som sa - prvá stávka bola o fľašku rumu (vtedy sa to ešte tak volalo). Vyhral som a vypili sme ju spoločne. Na tom by ani nič nebolo, ale Ľuboš nahodil znova: ...“to nič nie je, ale každé ráno by si to nedokázal, však??!!..Nuž čo vám budem hovoriť. Dokázal. Posledný deň pobytu to už bolo s výrazným nachladením a teplotou, ale česť je česť.
Mnohí si iste poviete - „blázni, nemali čo lepšie na práci“...- mali, ale bol to pre nás spôsob ako sa odreagovať a ísť ďalej leteckým životom, ktorý bol pre niektorých príliš krátky.
Táto nostalgia na záver tiež len na doplnenie, že možno i preto tento neobvyklý štýl humoru v zmysle „žijeme len raz“.
Záverom mojich príspevkov vás zvyknem pozvať na letecké dni SIAF 2017 na letisko Sliač v dňoch 26. - 27. augusta 2017.Takže zostanem verný tradícii - SIAF 2017 bude, určite bude stáť za návštevu a neberte to prosím ako vtip.☺
- PACHO21