LIETANIE - ZÁBAVA A OPOJENIE ČI KAŽDODENNÁ NÁROČNÁ PRÁCA

28. Jún 2018 Blog

Tohtoročný SIAF 2018 sa síce nesie v znamení 100. výročia československého letectva, a ja by som mal písať niečo v tomto „duchu“, ale dnes som sa rozhodol „dať na papier“ niekoľko úvah o lietaní ako takom.

Lietanie je pre väčšinu pozorovateľov „ z vonku“ určite niečo nádherné, vzrušujúce, úchvatné, na pohľad ľahké, ale v skutočnosti niečo, čo nemôže robiť každý.

Každý pilot určite lietanie miluje; minimálne mu spôsobuje potešenie. Na základe osobných skúseností si však myslím, že to je rovnaké ako v každej inej profesii. Sú dni, keď idete do práce s nadšením a odhodlaním vytvoriť niečo zmysluplné (možno, že takýchto dní je menej J) a naopak, sú dni, kedy by ste najradšej zostali doma a nič nerobili, aby ste nič nepokazili (znalci tomu hovoria „deň blbec“).

Takisto počasie a momentálna psychická a fyzická pohoda - to sú veľmi významné faktory, ktoré ovplyvňujú pracovný výkon každého jednotlivca a teda i pilota.

Už to začína byť príliš „prefilozofované“, ale rád by som sa zastavil práve pri tomto bode.

Spomínam si na jedno z významných leteckých cvičení, keď sme plnili úlohy OBS (Ostré bojové streľby) Balt v Poľsku. Chcel som nazrieť do zápisníku letov, aby som upresnil rok, ale to nie je pre tento účel podstatné. Viem len, že sme celkom úspešne „odstrieľali“ a mali sme letieť domov na Sliač. Počasie sa však rozhodlo inak a tak sme trávili už druhý deň čakaním na letisku. Určite mi dáte za pravdu, že čakanie asi nikoho veľmi nebaví. Medzi pilotmi sa v takýchto chvíľach napätie z čakania najlepšie uvoľňuje leteckými historkami - niekedy trošku prikrášlenými, upravenými, ale vždy „na mieru“.

Nálada už bola celkom uvoľnená a bolo viac ako jasné, že ani v ten deň nepoletíme. Vonku to vyzeralo tak, že „i vrany chodili peši“ a my sme sa už pomaličky tešili na obed, ubytovňu a jedno až dve pivká večer. No, ale to sme sa veľmi mýlili. Nad celým našim pobytom v Poľsku držal svoju „veliacu“ ruku nemenovaný generál, ktorého som osobne nemal veľmi rád, ale vážil som si niektoré jeho činy - hlavne to, že sa ako jeden z posledných slovenských leteckých generálov dokázal za letectvo postaviť i na fóre najvyššom. Na druhej strane bol známy niektorými svojimi rozhodnutiami, za ktoré si vyslúžil prezývku „ P.......a vystrel“ (lebo teda najskôr vystrelil a až potom padla otázka, že na koho?).

Jedno z takýchto rozhodnutí padlo i v tento deň. Pán generál prišiel medzi nás na budovu výškového vybavenia a povedal, aby sme sa pripravili, že o chvíľu poletíme domov. Týmto svojim rozhodnutím prekvapil nielen nás, ale i poľských kolegov. Ja som mal tú „česť“, že som štartoval ako prvý - vedúci pre ďalšieho „nešťastníka“, ktorý  ma mal nasledovať vo dvojici „na rádiolokačný kontakt“.

Skrátim to - po odlepení od zeme som bol takmer okamžite v oblačnosti. Pri zasúvaní podvozku som takmer chytil polohu a musel som poriadne „šrotiť“ , aby som sa dokázal sústrediť na prístroje. Nad oblaky som sa dostal až na výške 8 000 metrov a moje „dvojča“ ma na obrazovke rádiolokátoru ani nenašlo. Na Sliač sme doleteli každý sám, za výdatnej pomoci kamarátov - leteckých navádzačov zo zeme.

Toto bol deň a konkrétny let, keď som považoval lietanie za veľmi tvrdú a náročnú prácu.

Tvorba webstránky - WebCreators.sk

webcreators logo

Hrdo poháňa webhosting - HostCreators.sk

Hore